Od wave po formula. Čo je čo a čo je na čo?

OD WAVE PO FORMULU

Čo je čo a čo je na čo?

Jazda na surfe poskytuje široké možnosti, podľa podmienok vody a vetra, ako aj vlastnej zdatnosti a záujmu, sa zvykne deliť na niekoľko kategórií. Hneď by som však jedným dychom chcel dodať, že takéto rozdelenie je orientačné a nikomu nič nepredpisuje, sú medzi nimi veľké prieniky, každá oblasť má svoju krásu, málokto sa orientuje len na jednu z nich. Väčšinou sa prispôsobujeme podmienkam, je napr. zbytočné sa snažiť o wave-riding v podmienkach bez vĺn a pod.

Základné orientačné rozdelenie môže teda vyzerať nasledovne:

  • wave
  • freestyle
  • freemove
  • freeride
  • freerace
  • race/slalom
  • race/formula
  • speed
  • olympijská trieda

Wave

Jedná sa výslovne o jazdu v príbojových vlnách. V strede Európy ich nájsť nie je také jednoduché, je nutné za nimi cestovať, často aj ďalej, skutočný príboj je možné nájsť v Stredozemnom mori len zriedkavo, na pobreží alebo na ostrovoch v Atlantiku už skôr.

Často sa v bližších destináciach, napr. v Taliansku, Chorvátsku, Grécku jazdí na vlnách vytvorených vetrom, ktorý keď silnejšie fúka po mori, tlačí pred sebou vodu a vytvára dlhé tiahle vlnenie. Keď toto naráža na prekážku, vytvára sa príboj, spravidla s výškou vlny 1-2m. Tieto podmienky sú vždy kombinované s vetrom fúkajúcim v smere vĺn, teda on-shore.

Vlny vzniknuté napr. v Tichomorí prílivom alebo nejakým výkyvom počasia „niekde ďaleko“ na mori, však nemusia mať smer rovnaký ako vietor, ktorý môže fúkať z iného smeru, napr. kolmo na smer vĺn tzv. side-shore, alebo aj opačne k ich smeru tzv. off.shore alebo niekde medzi tým napr. tzv. cross side-shore.

Tvar a rýchlosť vlny sú na rôznych miestach rozličné, ovplyvňujú ich rôzne faktory, najmä to, aká masa akou rýchlosťou na aký tvar prekážky (dna) naráža.

Podľa podmienok potom aj preteky sú niekedy viac o samotnom wave-ridingu alebo viac o skokoch, pri menších vlnách často aj o freestylových prvkoch vo vlnách.

Výbave pre wave sa nechcem dlho venovať, nakoľko kto sa dostal výkonnostne až sem, má už svoje skúsenosti a spravidla jasnú predstavu o svojej potrebe.

Všeobecne sa na wave používajú malé dosky, s objemom približne rovným hmotnosti jazdca. Dôraz je kladený na výbornú ovládateľnosť. Samozrejme dôležité sú aj ďalšie parametre, ako napr. schopnosť nakĺzať a prejsť cez spenenú vodu, držanie rýchlosti s vlnou a ďalšie. Voľbu plaváku ovplyvňuje zdatnosť jazdca a podmienky, určite inú dosku jazdí Jason Polakow v 8-metrových vlnách na Havaji a inú európsky normovaný surfista v 1,5-metrovom „čope“ v Prasonisi. V posledných rokoch vyšli v ústrety európskym podmienkam a jazdeckej zdatnosti tzv. RealWorldWave alebo FreeWave dosky, spravidla nie až tak radikálne ako „pure wave“ dosky, ale o trochu širšie a tým tolerantnejšie k jazdeckým nedostatkom.

V poslednom období zažívame boom waveových dosiek s dvomi finkami - tzv. twinser, prípadne 4 či 3 finkami. Takáto konfigurácia má zmysel skutočne len do vĺn, hlavnou výhodou je, že jedna z finiek vždy zaberá aj pri extrémne naklopenej doske a dajú sa použiť kratšie finky, nevýhodou je, že dosky idú horšie do sklzu a ťažšie stúpajú proti vetru.

Dosky typu freestyle-wave a podobne sa väčšinou len vezú na imidži skutočných wave dosiek a sú to dosky do skutočných vĺn použiteľné len obmedzene, jedná sa skôr o dosky vhodné ako freeridové resp freemoveové do silného vetra.

Plachty na wave ponúka každý výrobca, sú robustné, s ťažiskom výrazne vpredu, čo im dodáva výbornú ovládateľnosť. Dnes mnoho jazdcov používa RDM sťažne, menej náchylné na zlomenie.

Jednotlivé typy wave plachiet sa ešte zvyknú líšiť, plachty do side-shore podmienok majú spravidla menej ťahu a ešte viac vpredu ťažisko, plachty do on-shore vetra majú viac ťahu, tieto sú v európskych podmienkach všeobecne univerzálnejšie.

Veľkosti plachiet sa pohybujú od 3,5m2 hore, prakticky do max. asi 6-6,5m2. Plachta menšia ako 3,5m2 má už pri zachovaní zmysluplného pomeru dĺžky sťažňa a rahna veľmi krátke rahno, je potom veľmi obtiažne držať v plachte vietor, aj keď sa v niektorých lokalitách vyskytujú dni, kedy by sa zišla ešte menšia plachta.

Často je možné wave materiál uspokojivo použiť aj pre jazdu v silnom vetre na hladkej vode, ale pre väčšinu našich jazdcov wave dosky pre ich slabšie sklzové vlastnosti bez tlaku vlny do našich podmienok nedoporučujem.

Freestyle

Disciplína, ktorá je stará a nová súčasne. Aj ju môžeme trochu zjednodušene takto rozdeliť na:

  • old school
  • new school

Freestyle v počiatkoch windsurfingu vyzeral úplne inak než ten dnešný. Ale bol tu. A bol svojim spôsobom zaujímavý. Jazdil sa v slabom vetre na veľkých doskách, zahŕňal rôzne piruety, triky na hrane plaváku a pod., v podstate zvyšoval rozsah možností v čase, keď vtedajšia surfová výbava bola limitom pre triky v rýchlejšej jazde. S postupným rozvojom funboardov táto triková jazda spolu so starými typmi dosiek a plachiet vymizla, ľudia boli nadšení jazdou v sklze, vodným štartom, halzami a prvými skokmi. So zvyšovaním zdatnosti na funboardoch (v osemdesiatich rokoch dosky bez strednej plutvy, dlhé spravidla pod 3m) prišli prvé trikové obraty a triky v sklze – napr. duck-jibe, 360 body-drag, tiež obraty proti vetru ako napr. helicopter-tack, ale aj prvé skoky na hladkej vode a s nimi spojené obraty – napr. aerial jibe alebo speed loop.

Koncom 90-tych rokov prišla nová vlna šikovných surfistov a nových trikov, zväčša skákaných rotácií, či už po vetre alebo proti. Táto vlna výrazne zachytila mladú generáciu a poskytla súčasnému surfovaniu nový vietor. Škála trikov je veľmi široká, od jednoduchých, ktoré sú zvládnuteľné širokou verejnosťou, až po veľmi komplikované a technicky náročné viacnásobné rotácie, vyhradené gymnasticky najzdatnejším.

Výbavu na freestyle má v ponuke rovnako každý výrobca.

Dosky sú relatívne široké, kompaktné a stabilné, ťažisko je kladené na perfektnú točivosť vo vode aj vo vzduchu a možnosť dosku vytiahnuť do vzduchu aj na úplne hladkej vode. Litráž sa pohybuje od 80-90 do 110-115 litrov, podľa hmotnosti a sily jazdca. Majú výborné zrýchlenie a rýchle nastúpenie do sklzu. Špička je výrazne široká, aby umožňovala kontrolovane dokĺznuť aj po obrate vo vzduchu a doskoku špicou dozadu (slide). Šlapky sú umiestnené blízko k pozdĺžnej osi plaváku, aby postavenie umožňovalo držať hmotnosť čím viac nad stredom dosky a prenášať ju podľa potreby.

Mládež alebo veľmi ľahkí jazdci pod 50kg, ktorí všeobecne môžu mať problémy s veľmi veľkou doskou, môžu pre lepšiu kontrolu použiť aj niektorú malú free-wave dosku, alebo špeciálnu detskú freestyle dosku. Všeobecne doporučujem, aby freestylová doska bola radšej o niečo väčšia než menšia, zvyšuje to šance ustáť viac manévrov podstatne skôr ako na primalej doske.

Mnohé (ale nie všetky) freestylové dosky sa súčasne chovajú ako príjemné freeridové alebo freemove dosky, plne uspokojujúce potreby aj tých surfistov, ktorí sa nechystajú na extrémne akrobatické kúsky, ale tešia sa z ich jednoduchej ovládateľnosti, stability, rýchleho nástupu do sklzu, nízkej hmotnosti a dobrého prekĺznutia hálz. Treba si akurát trochu zvyknúť na širšiu a najmä plochšiu špičku, čo hlavne pri jazde vo vlnách (čop) je trochu iné, podľa mňa nie nepríjemné. Dokonca v menších vlnách do asi 1m je aj freestyleová doska dobre použiteľná, najmä ak vietor nie je moc silný. Vzhľadom na extrémne náročné prvky moderného freestyle-u v posledných rokoch sa však tieto dosky stávajú stále extrémnejšími a ich carvingové vlastnosti sa postupne strácajú.

Oplachtenie je tiež orientované na extrémne manévre. Predpokladá sa, že freestylista jazdí v daných podmienkach najmenšiu možnú plachtu, s ktorou mu to ešte ide (kĺže, aj za cenu intenzívneho napumpovania), takže tento typ plachiet je orientovaný na maximálnu manévrovateľnosť, nie na kontrolu v silnom vetre pri preplachtení. Plachty sú zvyčajne strihané tak, aby sa chovali v manévroch neutrálne, aby rýchlo naberali ale aj strácali ťah, obracali z jedného boku na druhý a naopak, podľa potreby. Veľkosti sa pohybujú do asi 6,5m2, pre extrémne manévre majú zmysel plachty do max. 5-5,5m2.

Pri oplachtení, rovnako ako pri doskách, je významným parametrom hmotnosť, ktorá, keď je nízka, výrazne uľahčuje manévre a jazdu. Toto platí všeobecne pre všetok materiál, pri freestyle ale dvojnásobne.

Všeobecne dnes sériové produkty viacerých výrobcov dosahujú výborné parametre a viacerí špičkoví jazdci ich aj reálne používajú (napr. v seriáli EFPT povinne, dnes už tiež PWA), na rozdiel od nie veľmi dávnej minulosti, kedy sa jazdilo takmer výhradne na prototypoch. Teraz nemyslím marketingové vyjadrenia na spôsob „..áno.. naši tímoví jazdci aj reálne jazdia na sériovom materiáli...“, ktoré sú síce pravdivé, ale avádzajúce, lebo sa myslelo tých pár jázd pri fotoshootingu pre katalóg.., dnes reálne aj vrcholoví jazdci používajú pre freestyle sériové produkty v tréningoch aj pretekoch.

Freeride

V našich podmienkach asi najrozšírenejšia disciplína, postavená na jazde v sklze, prekĺznutých halzách a menších skokoch, ktorej zvládnutie je možné aj plne rekreačným spôsobom. Jazda v sklze, v šlapkách a trapéze, vo vyšších rýchlostiach je už sama o sebe adrenalínovým superzážitkom, pokiaľ je ešte obohatená o zvládnutú halzu, prípadne ďalšie prvky, stáva sa skvelou športovou výplňou letných víkendov a dovoleniek.

Pre oblasť freeride je ponuka výrobcov tiež veľmi široká.

Dosky sa pohybujú v rozsahu od 100 do 150 litrov, s maximálnou šírkou od asi 62 po 75cm. Sú v ponuke často v rôznych technológiach, cenovo najprijateľnejšie a často aj najodolnejšie sú dosky, ktoré sú vyrobené z kompozitu sklených vlákien a epoxidovej živice a potiahnuté ASA fóliou (napr. označované ako ASA-sandwich, Expoxy sandwich). V minulosti sa vyrábali aj dosky z polypropylénu, tieto boli mimoriadne odolné a cenovo atraktívne, ale veľmi ťažké.

Drahšie a ľahšie vyrianty sú potom vyrobené s použitím sendvičovej technológie s použitím rôznych materiálov, medzi ktorými najlacnejšie je asi drevo, drahšie sú rôzne špeciálne peny, dnes je asi vrcholom „honeycomb“ v kombinácii s uhlíkovými a kevlarovými vláknami.

Ľahká doska je veľmi príjemná na jazdenie, môže však byť citlivejšia na poškodenie.

Podľa môjho názoru sú freerideové dosky zbytočne rýchle, často aj na úkor iných vlastností. Podľa (neoficiálnych) informácií výrobcov si to ale pýta trh, ktorý je poznačený (deformovaný) testami rôznych surfmagazínov. Tieto testy sú myslené určite dobre, ale kto by si kúpil „pomalú“ dosku, aj keď je v ostatných parametroch skvelá? Pritom rozdiely v rýchlostnom potenciáli dosiek sú v tejto kategórii marginálne a často vzťahované na podmienky, v ktorých dosku bežný užívateľ nepoužíva často a rýchlosť na vode zvyčajne podstatne viac závisí od iných faktorov, najmä od techniky a kondície surfistu, tiež od plachty a vytrimovania materiálu v celosti. Tým určite nechcem povedať, že dosky by mali byť pomalé, ale to, že rýchlostnému potenciálu sa venuje priveľa pozornosti a že na doskách označených v testoch ako „málo rýchle“ je možné si rovnako rýchlo, alebo aj rýchlejšie zajazdiť a užiť si skvelú zábavu. Osobne by som kládol viac dôrazu na ľahkú a bezproblémovú ovládateľnosť/kontrolovateľnosť dosky, tak pri jazde rovno ako aj v obratoch, jej skorý nástup do sklzu a schopnosť udržať ho v halzách a poryvových dierach. Tieto vlastnosti výrazne viac prispievajú k radosti z jazdy a umožňujú viac sa sústrediť na jazdu a techniku, než bojovať s materiálom. Vďaka dobrej kontrolovateľnosti je možné aj z dosky s teoreticky menším rýchlostným potenciálom dostať viac, najmä v reálnych podmienkach. Veľmi dobrým príkladom takejto dosky je rada X-Cite-Ride od JP.

Oplachtení je v ponuke tiež more.

Plachty je možné rozdeliť nahrubo do 2 skupín – s cambermi a bez nich (cambery = vidličky, ktoré zabezpečujú lepšie predpetie spiry a aj aerodynamicky priaznivejšie  profilovaný nábeh predného lemu plachty).

Plachta s cambermi by mala mať stabilnejší profil, ale domnievam sa, že okrem pretekov v rýchlostných disciplínach cambery nemajú opodstatnenie. Pre rekreačného surfistu robia plachtu zbytočne ťažkú. V slabšom vetre by mal profil podporený cambermi byť vytvarovaný aj bez tlaku vetra, ale dobre strihanú a vytrimovanú plachtu bez camberov nafúkne už aj slabší vietor dostatočne na to, aby sa vytvoril želaný profil. V silnom vetre na hornej hranici spektra použiteľnosti konkrétnej plachty drží cambermi podporený a stabilizovaný profil stabilnejšie želaný tvar, kým plachta bez camberov by teoreticky skôr mať problémy so stabilitou profilu (posun ťažiska dozadu), takže camberovú plachtu rovnakej veľkosti by malo byť možné kontrolovať vo vyššej sile vetra. V praxi to tak ale u freeridových plachiet nie je vždy naplnené, veľa záleží od konkrétneho strihu plachty, napr. plachty NP sú povestné tým, že aj modely bez camberov majú profil zabetónovaný. Aby bolo cambery kam umiestniť, tak camberové plachty majú širší komín, pokiaľ je plachta vo vode, tak treba, či už pri vodnom alebo klasickom štarte, ťahať nielen plachtu samotnú, ale aj vodu nabratú v komíne.

Väčšina freeridových jazdcov môže pokryť dvomi plachtami veľmi široké spektrum podmienok, napr. pre dospelého muža s hmotnosťou 80kg by to mohla byť kombinácia 5,5 a 7,0m2, čo je použiteľné od 0 do 7Bft.

Freemove

Nadväzuje na freeride, hranica medzi nimi je veľmi úzka, vytvára akési premostenie ku freestylu, ale aj k wave. Marketingové oddelenia radi označujú tieto dosky za vševedkov. V reálnom svete je to ťažšie naplniteľné, riešenia sú – ako je známe - zvyčajne vecou kompromisov.

Výbava pre freemove takisto úzko naväzuje na freerideový materiál, prevažne smerom ku freestylu, ale nie len. Pokiaľ klasické old-school triky je možné úspešne zvládnuť aj na freeridových doskách a plachtách, pokúšať sa napr. o spock na freerideovom materiály môže byť hodne komplikované, tu sa už ale dostávame do čisto freestyleovej zóny.

Všeobecne freemove dosky sú freerideové dosky pre pokročilejších surfistov, zvyčajne predávané ako freestyle-wave, freemove, freewave a podobne, podľa výrobcu často viac fokusované do niektorej špecializácie, napr. viac na wave, alebo ako skôr rýchlejšia doska.. Keďže hranice nie sú presne zadefinované, často s týmito termínmi rôzni marketingoví mágovia narábajú rôzne.

Napr. z ponuky JP sem môžu patriť FreestyleWave ako aj SuperCross, obe však na opačnom konci spektra – prvá ako výborne ovládateľná univerzálna doska do silnejšieho vetra, druhá ako rýchla športová a náročná doska, smerujúca ku slalomu, každá svojim charakterom úplne iná. Ktorákoľvek z nich by sa mohla volať freemove.

Rovnako plachty. Ale všeobecne zadefinovať plachtu by som si trúfol snáď ako plachtu bez camberov, umiestnenú medzi wave a freerideové plachty, s 5 spirami, za typického predstaviteľa považujem NP Excess, prípadne sem môžu patriťaj väčšie on-shorové wave plachty.

Pozn. Ešte nedávno sa jazdila aj vo Svetovom pohári disciplína SuperCross, ktorá bola kombináciou čo najrýchlejšieho prekonania trate na na bočný vietor, pričom bolo povinné zaradiť niektoré freestylové prvky, spravidla duck-jibe, speed-loop a spock, na trati ešte boli pre spestrenie nafukovacie valce, ktoré bolo potrebné preskočiť. Jazdilo sa na rôznych doskách, viacerí výrobcovia niektoré dosky pružne pomenovali „supercross“, ale pretekári jazdili aj na čisto wave doskách, alebo freestylových alebo aj športovejších freerideových, všeobecne hlavne podľa vody a vetra. To, že jazdci zo Svetového pohára ustoja spock aj na slalomovej doske, by som nepovažoval za merítko a orientáciu pre surfistu, ktorý má spock ako vysnívanú métu a chce sa ho ešte len začať učiť.

Freerace

Rovnako nadväzuje na freeride, ale dôrazne smerom k rýchlostným disciplínam. Pôžitok z rýchlej jazdy a postupného zvyšovania vlastnej rýchlosti je úplne prirodzeným želaním. Vnímanie rýchlosti na vode je podstatne vyššie než napr. v aute, rýchlosti okolo 40 až 50 km/h sú zvládnuteľné aj pre amatérskych jazdcov, subjektívne vnímanie takýchto rýchlostí je veľmi intenzívnym zážitkom, osobne som presvedčený, že ísť v aute alebo na motorke cez 200km/h sa tomu silou rýchlostného zážitku ani zdiaľky nepribližuje.

Freeraceový materiál, či už dosky alebo plachty je spravidla odvodený od slalomovej výbavy, smerom k jednoduchšej kontrolovateľnosti a nižšej cene oproti čisto závodnej výbave. Tu už začínajú mať svoje opodstanenie aj camberové plachty, aj keď pre mňa osobne favoritom zostáva starý model NP Diablo, ktorá nemala ani jeden camber a jazdnými vlastnosťami dodnes vyčnieva.

Race/Slalom

Disciplína založená na čo najrýchlešom prekonaní trate postavenej kolmo na vietor, niekedy veľmi mierne po vetre (downwind slalom). Rozhoduje rýchlosť dosiahnutá na bočný vietor a rýchlosť hálz a zrýchlenia po nich. Jazdci jazdia veľké plachty, na hranici kontrolovateľnosti, rozhodujú výslovne zrýchlenie a rýchlosť.

Materiál je už výrazne špecifický, používa sa v hraničných podmienkach, hodne preplachtený. Dosky sú orientované na maximálnu rýchlosť na bočný vietor, rovnako aj špeciálne slalomové plachty, predstavujúce top v smere rýchlosti. Nie je tak dôležité, ako rýchlo sa doska a plachta dostávajú do sklzu, nakoľko sa jednak jazdí veľmi aktívne a jednak preplachtene, tiež v tejto kategórii nikto nerieši otázky týkajúce sa vyťahovania plachty z vody a podobne, ide sa výlučne po výkone. Oplachtenie sa nezaobíde bez špičkového sťažňa a rahna, oboje spravidla z horného konca kvalitatívneho a aj cenového intervalu.

Materiál je veľmi citlivý na správne vytrimovanie, nesprávnym sa dá veľa pokaziť.

Plachty a dosky rôznych výrobcov samozrejme nie sú rovnaké, niektoré modely majú napr. o niečo vyššie ťažisko, alebo viac vzadu, to má potom vplyv na to, ako plachta harmonizuje s doskou, niektorá napr. viac tlačí špicu dolu než iná, takže zladenie je veľmi dôležité, rovnako voľba finky atď. Ale bavíme sa o pretekoch, kde rozhodujú malé rozdiely, pre bežné posurfovanie takýto materiál nie je určený.

Kladne hodnotím, že v tejto disciplíne je dnes aj na vrcholných pretekoch povinnosť používať sériový materiál a nie špeciálne prototypy.

Race/formula

Výhradne pretekársky disciplína, cieľom je čo najrýchlejšie prekonanie trate, ktorá ale nie je postavená bokom na vietor, ale je kombináciou stúpania proti vetru a potom čo najrýchlejšej jazdy po vetre. Na pretekárskej úrovni vyžaduje „veľkých a silných“. Výbava je veľmi špecifická, pozostáva z veľmi širokých dosiek (100,5cm) s dlhými finkami a z veľkých plachiet, až do 12,5m2. Jazda proti vetru je ešte vcelku zvládnuteľná, avšak pri trochu náročnejších podmienkach to pustiť po vetre alebo spraviť halzu už nie je tak jednoduché. Výhodou je, že preteky v sklze sa dajú odjazdiť už pri 3 Bft., pričom dosky sú vďaka svojej šírke a z nej vyplývajúcich pákových pomerov kontrolovateľné ešte aj pri 6Bft.

S akceptovaním istých obmedzení je možné formulovú dosku použiť aj na rekreačné jazdenie, napr. s plachtou okolo 8,5 m2, ale osobne sa domnievam, že každá freerideová doska poskytne rekreačnému jazdcovi lepšie možnosti.

Speed

Disciplína stará asi ako windsurfing sám. Rýchlosť je jedným zo základných atribútov a jej zvyšovanie je jednou z prvých výziev každého surfistu.

Preteková forma je postavená do extrémnej polohy, kde hranične preplachtení 100-kiloví jazdci, ešte ovešaní závažiami, sa snažia udržať na vode dosky so šírkou pod 50cm a dosiahnuť na rovnom meranom úseku čo najvyššiu rýchlosť bez toho, aby ich utrhlo z vody.

Avšak zvyšovanie rýchlosti je možné aj v podstatne menej extrémnych formách, konkrétne každý, aj rekreačný, surfista sa prostredníctvom zlepšovania svojej techniky jazdy, kondície a vytrimovania svojho materiálu môže pokúšať o svoje maximá, či už len porovnaním sa s okolo surfujúcimi kolegami alebo proti sebe samému pomocou GPS.

 

Olympijská trieda (uvádzam pre úplnosť)

Na rozdiel od väčšiny športov nie je pri windsurfingu pre mnohých jazdcov ani zďaleka vrcholom olympijský úspech. Samozrejme môže mať niekto iný názor, ale aj samotní športovci, ktorí sa tejto výrazne zastaranej disciplíne venujú, si uvedomujú a priznávajú, že takáto konzervatívna forma, založená najmä na jachtárskom videní, je dávno prežitá. Olympijská podoba, na nemoderných a pritom extrémne predražených surfoch (RSX), je cena za prežitie windsurfingu ako (nasilu?) olympijského športu, nakoľko pri olympijskom (=komerčnom? – kde sú dnes pôvodné myšlienky Olympiády?) plánovaní sa musia rozjazdy hlavne vždy odjazdiť, bez ohľadu na podmienky, ale aby to bolo presne naplánovateľné a zahrnuteľné do TV prenosov atď. Preteká sa na trati tzv. olympijskom trojuholníku, pozostávajúcom zo stúpania proti vetru a jazdy po vetre na zadný a zadobočný vietor, podobne ako ostatné olympijské jachtárske disciplíny. Kto raz zažil alebo aspoň videl naživo či v TV nie priamo Svetový pohár, ale bežných priemerne zdatných rekreačných surfistov v niektorej z bežných destinácií a potom zhliadne záznam z Olympijského preteku, si môže najlepšie vytvoriť názor sám.

Je pravdepodobné, že nejakí jednotlivci (jednotlivec) na svoje surfovanie dostanú potom od daňových poplatníkov nejaké peniaze, predpokladám, že to ide cez jachtársky zväz a pre 99,99% surfistov to nemá žiaden prínos, žiadna podpora masovej základne, mládežnických akcií atď. (Rád by som sa však v tomto mýlil, ak viete niekto viac a je to inak, dajte vedieť).

Inak jazdí sa na jedinom type surfu od jediného (komisiou vybraného) výrobcu, údajne pre rovnosť šancí. Považujem to osobne z viacerých dôvodov za nesprávne, aby vyšportovaný chlap 2m vysoký s hmotnosťou napr. 110kg musel jazdiť v tom istom preteku na rovnakej doske ako vyšportovaný chlap vysoký 170cm s hmotnosťou napr. 65kg (samozrejme podobne u žien). Toto nie je rovnosť šancí predsa! Prirovnal by som to napr. k tomu, že pri atletických disciplínach alebo loptových hrách musia mať všetci muži tenisky veľkosť 10 a všetky ženy číslo 6, výhradne od jediného komisiou vybraného výrobcu X, alebo tenisti rovnaké rakety a rovnakým výpletom...

Ďalšia otázka je prínos mediálnej prezentácie WS v jeho olympijskej podobe. Na jednej strane je fajn, že sa niekde v TV objaví niekto, kto je windsurfista a bol na Olympiáde. Na druhej strane sa obávam, že práve olympijská forma WS, vďaka absentujúcej akčnosti a nízkej diváckej aj jazdeckej atraktívnosti, je skôr demotivačná a poskytuje nesprávny obraz o windsurfingu v jeho masovej podobe a adrenalínovej kráse. Napr. v porovnaní so surfingom (bez plachty), je jeho mediálna prezentácia a atraktivita výrazne vyššia, nikto nerieši, že nemá olympijskú podobu, je to atraktívny adrenalínový šport, na jeho image sa marketingovo vezú mnohé módne značky, úspešne predávajúce aj v krajinách bez mora a bez vĺn.