Look forward to forward loop

LOOP FORWARD

Look forward to forward loop

Tento článok je venovaný saltu dopredu, teda Front Loop-u trochu netradičným spôsobom.

Je mi jasné, že všetci adepti na tento kúsok majú dopodrobna preštudovaný každý krok, techniku a všetky cvičenia ako loop skočiť a prekonať tak hranicu windsurfového neba. Aspoň taká je predstava o náročnosti tejto pohybovo-mentálnej výzvy.

V každom videu a texte, ktoré sú venované saltu, sa dozviete, že technicky je salto ľahšie ako halza, ktorú na rozdiel od salta mnoho ľudí zvládne. Celý problém je v psychickej bariére, ktorú salto predstavuje a ktorú si windsurfista vytvára od svojich prvých krokov na doske, keď sa učí nenechať sa pretiahnuť plachtou do závetria/“katapult“/. Napriek tomu sa však zriedka stretnete s tipmi ako strach prekonať a ako do tohto ísť napriek tomu, že nie ste ste brain-free no-fear kamikadze typu Roberta Teriteua, alebo Ricarda Campella. Chcel by som vám na základe vlastnej skúsenosti opísať ako mi pomohol článok z anglického BOARDS magazínu prekonať /pomerne ľahko/ strach z katapultu priamo na tvár a skočiť svoje prvé salto.

Začnem trochou histórie.

V priebehu dejín windsurfingu sa postupne skracovali dosky a zmenšovali plachty, aby boli použiteľné aj v extrémnych podmienkach napr. Havajských ostrovov, vo veľkých vlnách a silnom vetre. Keď vlny, tak skoky, keď skoky tak pútka – pridaním tejto vychytávky dokázal človek havajský vyskočiť vyššie, silnejšie, a teda podľa klasikov asi aj rýchlejšie. Salto sa dlho zdalo byť čímsi nemysliteľným. V každom dovtedy známom športe sa salto prevádzalo cez rotačný impulz tela /vo windsurfingu dáva rotačný impulz vietor v plachte, teda sila, ktorá vzniká tlakom vetra v plachte/ a už vôbec by nikoho nenapadlo točiť 3 m dosku s pripnutou 4m vysokou plachtou. Proste utópia. Vrcholom najlepších profíkov na windsurfingu bol table top, hoci vo veľkých výškach.

Toto tabu bolo oficiálne prelomené v roku 1984 na O´neill  konteste na havajskej Hookipa Beach. Hneď traja jazdci /Raphael Salles, Doug Hunt a Peter Boyd/ previedli fascinovaným divákom to, čo vtedy nazvali „barrel roll“. Bolo to salto dozadu podobné dnešnému back loopu. Neoficiálne správy hovoria, že v skutočnosti skákali najlepší jazdci prvé barrel rolly už koncom roku 1982. Inými slovami ich rozhodne neskočili prvý krát na spomínanej súťaži. Neskôr v roku 1985 sa objavili prvé saltá dozadu s priamejšou rotáciou. Dnes by sme tento kúsok nazvali Push Loop. Stále to však boli saltá dozadu, ktoré sú síce technicky náročnejšie, ale faktor strachu je neporovnateľne menší ako pri salte dopredu.

Až prišiel rok 1987 a nenápadný taliansky virtuóz na doske, Cezare Cantagalli, ukázal svetu prvý Cheese roll, alebo salto dopredu založené na rotácii okolo sťažňa. V tom istom roku skočil Mark Angulo, vtedy slávnejší brat dnes slávnejšieho Josha Angula, prvý regulárny Front loop, teda rotáciu dopredu cez špičku dosky. Postupne jazdci pritvrdzovali a snažili sa skočiť salto dopredu s pretočením celej výšky sťažňa až sa to podarilo a zrodil sa najhrôzostrašnejší „Killer loop“.

Dnes je výzvou trojité salto, pričom dvojité už zvládne pomerne dosť profi jazdcov. S prvými dvojitými saltami sa síce spájajú mená ako Robert Teritehau /Mr. Crazy/, Ricardo Campello, Francisco Goya a Jason Prior, ale prvým windsurfistom, ktorý dokázateľne skočil dvojité salto bol v roku 1989 vtedy len 17 ročný austrálsky zázrak Jason Polakow. Autentické video tejto novinky odvysielala aj austrálska televízia. Podľa slov samotného Jasona dvojité salto skočil po tom čo ho starší jazdci oklamali tvrdiac, že svetoví windsurfisti, ktorým sa chcel mladý a nespútaný Jason vyrovnať, skáču dvojité saltá bežne.

Koncom 90 rokov sa na talianskom Lagu di Garda znovuzrodila disciplína  freestyle s atraktívnejším obsahom ako mal freestyle 70-tych a 80-tych rokov.  Prvé ročníky King of the Lake boli prešpikované super hviezdami z celého sveta. Tí predviedli jazdcom z vnútrozemských podmienok, že salto sa dá skočiť aj na rovnej hladine alebo minimálnych vlnách. Speed loop sa stal métou windsurfistov z krajín bez mora, ktorí o vlnách mohli len snívať.

Tu kdesi sa začína môj príbeh. So zatajeným dychom som počúval príbehy ľudí, ktorí sa o speed loop pokúšali no nebol som schopný si ani pripustiť, že to môže byť aj pre mňa cieľ z kategórie aspoň poloreálnych. Pár rokov dozadu sa to podarilo prvým chalanom. Kilo a Paňák však boli neoficiálne považovaní za najlepších jazdcov na Slovensku a pravidelne jazdili na mori. Inými slovami napriek ich úspechom som si naďalej nevedel predstaviť, že snáď raz... Ďalší zo slovenských WS akrobatov, Robo Sitár, si tento cieľ vytýčil už dávno. Po dlhých rokoch experimentovania a tréningu, dokonca aj zranení, skočil nádherný speed loop /a nie jeden/ na Pelješaci. Všetci sme sa tešili s ním a myslím, že práve vtedy, podporený aj Robovým rozprávaním som si povedal, že to skúsim.  

Teóriu som mal celkom zmáknutú, nehovoriac o tom, že veľmi nie je o čom hovoriť. Poctivo som trénoval rotáciu bez dosky, teda prehodenie s plachtou do závetria. V slabom vetre mi to prišlo veľmi jednoduché, ale v sklze nastúpil strach, s ktorým bolo treba niečo urobiť. Moje vtedajšie poznatky o prekonávaní strachu boli dosť primitívne – proste musíš do toho ísť, čo mi z hľadiska môjho „metodologického“ uvažovania prišlo dosť tupé asi ako keby mi niekto vysvetľoval, že halzu mám urobiť presne tak, že ju jednoducho urobím. Predsa v tom musí byť nejaký systém, nejaký postup, pomôcka ako sa vyrovnať so strachom, ktorý som považoval /dnes som si istý, že právom/ za jedinú prekážku.

Po dôkladnom tréningu spomínaných katapultov bez dosky som to chcel skúsiť s nohami v pútkach. Prvý problém bolo načasovať správny odskok a posunutie plachty dopredu. Technicky to nie je až tak komplikované, ale ten psychický tlak spôsoboval stratu kontroly nad základnými funkciami.

Po tejto fáze nasledovala ďalšia, pri ktorej som už dokázal vyskočiť a zároveň vraziť plachtu dopredu. Vtedy by mal adept na salto podľa príručky otočiť hlavu dozadu a zavrieť plachtu. .. no skúste sa nepozerať, keď viete, že sa rútite do pekla. Vždy som podvedome sledoval vodu pod sebou a strach mi každý jeden krát vyrval rahno z rúk a ja som prepadal pred špičku dosky bez čo i len náznaku rotácie. A to som bol ešte rád, že som sa dostal aspoň potiaľ. Boli časy, keď som mal guráž aspoň na takýto dobrovoľný katapult. Neskôr som aj tú stratil a deň za dňom som strácal s odvahou aj chuť. Čím viac som chcel a čím viac som si dohováral, či posmeľoval sa predstavou skočeného salta – samozrejme všetko mimo vody – tým viac som ostával frustrovaný z dní, kedy som sa neodvážil na vode ani si spomenúť na rotáciu vo vzduchu. Vtedy v človeku začne priam dokonale fungovať „vyhovárací mechanizmus“. Dnes je slabý vietor. No teraz by som to určite dal, tak strašne chcem, ale však vidíš, nie sú vlny. No áno, dnes sú síce ideálne podmienky, ale nejako sa cítim čudne. Jazdenie my prestávalo spôsobovať radosť, pretože som bol na jednej strane zvieraný túžbou loop skočiť a na druhej strane pocitom bezmocnosti niečo s tým urobiť, prekonať strach a konečne ho dať. Postupom času som prestal skúšať salto úplne a ostal mi len horký pocit vlastnej neschopnosti a nedokončenej roboty.  Dospelo to do takého štádia, že som oficiálne pred manželkou vyhlásil, že sa salta vzdávam, že sa oňho už nebudem pokúšať, proste, že na to nemám a chcem sa radovať z normálneho jazdenia. Celkom to pomohlo, pretože od tej doby som sa začal znovu tešiť na jazdenie a z jazdenia. Neskôr prichádzali mladý drtiči, ktorí samozrejme salto dali a v mojej hlave kdesi vzadu to z času na čas zablikalo. Posledný bol Miro „Brčko“ Nezbeda, ktorý sa ho učil pred mojimi očami. Videl som jeho modrý zadok a v duchu som sa utešoval – tak toto skutočne nepotrebujem ku šťastiu. Zároveň som však vedel, že práve naopak toto k šťastiu /takému tomu nášmu J/ potrebujem. Zmenil som taktiku a nastavil som si software v zmysle – keď príde pravý čas a budem mať chuť, môžem to znovu skúsiť. A čas prišiel... V máji 2008 sa mi do rúk dostal časopis Boards – podľa môjho názoru jeden z najlepších svetových časopisov o windsurfingu  /hneď po Windsurferi J/ – v ktorom bol článok o prekonávaní strachu pri učení sa salta. Veľmi ma to zaujalo, pretože som cítil, že strach je skutočne jediná prekážka na ceste k splneniu môjho sna.  Vďaka láskavému súhlasu časopisu Boards vám teraz môžem interpretovať obsah toho článku a zároveň sa s vami podelím o vlastné skúsenosti s týmito tipmi.

Prvým veľkým povzbudením boli úvodné vety, v ktorých autor /Chris Jackson/ vyznáva, že salto skočil po 20 ročnom úsilí ako 48 ročný!!! V slabých chvíľach som si totiž myslel, že som už možno na také niečo starý a zrazu som precitol s pocitom, že mám ešte dosť času, aby som ho skočil.

O čom teda pán Jackson píše:

-          ak chcete skočiť salto a prekonať strach, vaša túžba musí byť väčšia ako strach – riešenie je v permanentnom dobíjaní tejto túžby prostredníctvom videa, článkov, predstáv o skočenom salte, rozhovorov s ľuďmi, ktorí ho skočili,

-          zožeňte si silikónové štuple do uší – podvedomý strach /zďaleka nie neopodstatnený/ z prasknutých ušných bubienkov váš môže brzdiť,

-          prvý pokus urobte hneď v prvej lajne, keď sa dostanete na vodu, čím dlhšie sa budete „rozjazďovať a rozohrievať“ tým skôr vás opustí odvaha. Nedúfajte, že na to „dostanete chuť“, musíte sa k tomu prinútiť, pud sebazáchovy je neoklamateľný,

-          podľa možnosti použite radšej väčšiu dosku /avšak max 110-115 L/ a menšiu plachtu. S touto kombináciou dokážete ostať v sklze, ale nebudete mať pocit preplachtenia a príliš veľkej rýchlosti. Ideálne podmienky sú  v pohodovom tempe, nie podplachtení, a už vôbec nie preplachtení,

-          ak máte pocit, že s doskou alebo oplachtením nie je niečo v poriadku, okamžite choďte na breh a dajte si to do poriadku /trapézové lanká, plutvička, bežec, pútka/. Musíte mať pocit dokonalej súhry s doskou a plachtou,

-          učte sa hľadať v každých podmienkach niečo dobré a vnímať radšej radosť z jazdenia ako frustráciu z nie práve ideálnych podmienok,

-          keď po prvých neúspešných pokusoch na vode začnete strácať odvahu a chuť, prerušte hneď jazdenie, vylezte na breh, sadnite si a znovu si predstavujte celý trik, naberte odvahu a posilnite túžbu skočiť to. Krátka meditácia vám pomôže zabudnúť na pocit nemohúcnosti a znovu vám vleje nádej. Funguje to,

-           nepočúvajte ľudí, ktorí vás chcú od salta odhovoriť a ktorí ho vykresľujú negatívne. Naopak stretávajte sa radšej s tými, ktorí sú naladení optimisticky a možno riešia podobný problém,

 

 

 

Mňa nakoplo niekoľko tipov pána Jacksona. Okrem spomínaného veku, v ktorom začal skákať saltá, mi pomohlo predsavzatie skúšať loop  hneď prvé metre na vode bez otáľania. Priznám sa, tiež som si zohnal štuple do uší a funguje to nie len ako prevencia pred prípadným prasknutím ušných bubienkov, ale celkovo znížená hladina zvuku, ktorý vnímate, spôsobuje pocit menšej rýchlosti a tým aj menšieho strachu.

Z mojich skúseností, ktoré neboli zachytené v tomto geniálnom článku by som sa s vami rád podelil o nasledovné dve, ktoré mi veľmi pomohli.

V prvom rade som si zafixoval myšlienku, že sa budem držať rahna za každú cenu až do konca. Človek možno nemá až tak veľký strach z toho, že pleskne o vodu a bude to štípať, ako skôr z toho, že sa udrie o dosku, alebo oplachtenie. Pokiaľ sa udržíte rahna až do konca, tá druhá možnosť je takmer vylúčená.

Druhá myšlienka znamenala finálne prekonanie psychických bariér. Išlo skôr o vsugerovaný obraz toho, o čo sa snažím. Dovtedy som sa snažil urobiť salto, teda kompletnú rotáciu. Neskôr som si uvedomil, že neverím tomu, že môžem v tak malej výške prerotovať celé salto. Presne to je ten pocit, ktorý sa bez výnimky dostaví, keď začnete rotovať , vodu vidíte tesne pod sebou a vy si celou svojou bytosťou uvedomujete, že nemáte šancu, nemáte kam, nie je priestor, všetko, čo vás čaká je voda, na ktorú musíte nevyhnutne naraziť predtým ako by vôbec akákoľvek rotácia začala. Preto pustíte rahno a „vyskočíte z vlaku“. Tak som si teda povedal, že na začiatok sa budem pokúšať  prerotovať len polovicu celého loopu. Inými slovami sa nechám „len“ prehodiť do závetria, ale už aj  s doskou – tu je rozdiel medzi cvičením, o ktorom som hovoril predtým, pri ktorom sa necháte katapultovať len s oplachtením bez dosky.

Cieľ bol teda jasný – nechať sa prehodiť do závetria pomocou plachty posunutej po výskoku dopredu a zároveň za žiadnu cenu nepustiť rahno.

S myšlienkou, že sa potrebujem pretočiť len do závetria a o ostatné sa nestarám, som sa do toho pustil. Prvé pokusy boli celkom slušné držky, ale držiac sa rahna ako kliešť, nič vážne sa nedialo, čo mi dodávalo odvahu. Tie nárazy na vodu boli celkom drsné, ale v hrubom neopréne – jednoznačne odporúčam aj v horúcom lete, poprípade spolu s impact vestou – som nemal absolútne žiadny problém. Prvý deň som poprosil manželku Vierku, aby natočila zopár pokusov. Večer pri sledovaní videa si človek okamžite uvedomí, čo treba ešte zlepšiť. Rotácia tam bola, ale stále ma vytrhávala z pútok a letel som ďalej bez dosky. Riešenie bolo jasné. Pokrčiť viac nohy. Druhý deň sa tak stalo a bol to môj najšťastnejší deň na vode. Prvé dotočené salto síce nebolo ustáte, ale rotácia bola kompletná, rýchla a pocit tomu adekvátny. Druhý pocit, ktorý sa dostavil po radosti bol ten, že sme boli pánom Loopom oklamaný a podvedený. Salto je super jednoduché!!! Obraz hrôzostrašnej neprekonateľnosti je mýtus.

Skutočne je to len nafúknutá bublina a technicky je salto až primitívne. Nezdôrazňujem to preto, že som po vojne generál, ale aby som vás povzbudil. Každý, kto dokáže vyskočiť na hoci len malej vlnke, má veľmi reálne predpoklady salto skočiť. Ak prekoná svoj strach, má vyhrané. Potrebuje na to niekoľko premyslených pokusov a kamaráta s kamerou.  

 

V poslednej časti by som ešte pridal stručný opis speed loop-u.

Jazda v sklze v pohodovej rýchlosti na zadobočný vietor. Odraz zo zadnej steny vlny. Hneď po odraze predná ruka prudko potlačí oplachtenie dopredu. Pritlačíme sa k zadnej ruke, resp. zadnú ruku pritiahneme k telu. Pokrčíme nohy. Držíme rahno až do konca. Čakáme...

V prvých pokusoch vám stačí posunúť plachtu dopredu. Aj keď ju úplne nezavriete, rotácia príde. K dokonalosti a k efektívnejšej rotácii je však zavretie plachty potrebné. Ak budete na začiatku vypadávať z pútok, je takmer isté, že nekrčíte kolená. Ďalšie vylepšenie rotácie spôsobí presunutie oplachtenia /sťažňa/ viac do návetria cez dosku ešte počas výskoku /ako pri nesklzovej halze/pred tým ako plachtu zavriete. Postupne si zautomatizujete tieto vylepšenia a môžete pridať ďalšie – s pokrčením zadnej nohy pri rotácii zároveň vystrite prednú nohu /podobný pohyb ako pri rotácii vo volcane, alebo spocku/. Ak sa budete na to cítiť, môžete skúsiť salto aj na bočný vietor, alebo dokonca predobočný – tlak v plachte bude silnejší a rotácia rýchlejšia. Držím palce a napíšte ako ste dopadliJ. Just loop it!